V tradičných náboženských predstavách Afriky duchovia zosobňujú prírodné sily a človek kontroluje, resp. usiluje sa kontrolovať duchov cez masky. Dielom ľudských rúk - maskou - sa africký človek pokúša materializovať, uchopiť a ovládnuť prírodný jav, ktorý ho presahuje. Anna A. Hlaváčová vo svojej knihe argumentuje proti európskemu redukovaniu afrických masiek na výtvarný objekt a interpretuje ich rôznorodé funkcie na základe osobných skúseností. Kniha je plodom autorkinho niekoľkoročného študijného pobytu na území Nigérie a dôkladného zoznámenia sa s prostredím, kde sa napriek dlhotrvajúcim politickým a náboženským konfliktom zachovala značná časť tradície v oblasti umenia i náboženských predstáv jednotlivých afrických etník.
Anna A. Hlaváčová študovala umenovedu na VŠMU, divadelnú réžiu v Paríži a v priebehu doktorandského štúdia afrikanistiku a antropológiu. V delte Nigeru tri roky skúmala predstavenia masiek, v Japonsku študovala vzťah masky Nó a zenových záhrad.
Ukážka z textu:
„Ludické správanie je znakom duševnej pružnosti, a keďže pružnosť predpokladá schopnosť odstupu od problému, považujem ju za znak ľudskej zrelosti. V Západnej Afrike som sa stretla s hravosťou, ktorej prejavy a postupné miznutie v európskej civilizácii zaznamenáva Johan Huizinga v diele Homo ludens, kde sa pokúša nastoliť definíciu človeka práve na základe hravosti.
Ludický princíp sa však prejavuje nielen v podobných, ľahko opísateľných situáciách, ale v celom komplexnom jave predstavení masiek. Mnohé africké spoločenstvá majú v tomto fenoméne všetko, celý svoj kultúrny kód. Domnievam sa, že Európan, ktorý s ním neprišiel do styku, si nevie predstaviť jeho rozsah.
Predstavenia masiek sú určitým druhom sakrálnej architektúry – plnia úlohu chrámu, knižnice, ošetrovne a stánku umenia. No spoločnostiam masiek okrem týchto vznešených činností prislúcha aj vynášať rozsudky a vykonávať tresty. Moc spoločností masiek vyplýva z poznania – či aspoň z presvedčenia, že v tradičnom spoločenstve vlastného etnika práve masky majú najvyššiu schopnosť rozlišovať dobro a zlo. Z tejto moci však vyplývajú aj riziká – tým väčšie, že etniká navzájom nespája nijaký posvätný text, na ktorý by sa bolo možno odvolať, hoci charakter ich poznania má len obmedzenú environmentálnu platnosť.“