Príbeh o chlapcovi, ktorý nemal meno a tak sa o ňom prestalo hovoriť, akoby vôbec neexistoval.
„Aj v knihe Chlapec bez mena nenapísané neznamená vždy aj nevypovedané. Neoslovuje nás len text Slávky Liptákovej, výrečné sú aj ilustrácie Fera Liptáka. Príbeh manželského tandemu potvrdzuje, že profesionálna spolupráca členov jednej rodiny môže mať inšpiratívny výsledok.
Nikto sa nepamätal, ako sa volá. Ani on sám. Hovorili mu jednoducho „tento“. Prvá veta, ktorá rozprávanie neopustí do samého konca. Určuje osud hlavného hrdinu, siroty.
Chlapca bez mena, čo je aj názov rozprávkovej knihy manželov Liptákovcov. Bez mena, na ktoré si nikto nevedel rozpomenúť. Len starká, s ktorou žil, ho azda poznala, no tiež ho volala len „chlapče alebo darebák“. Na tomto svete má však všetko svoje meno. A čo ho nemá, o tom sa nehovorí. Aj o chlapcovi sa prestalo hovoriť, akoby neexistoval.
Od ostatných ľudí ho nelíšilo len chýbajúce meno či dom z nepálených tehál, ale aj samota. Nielen ich dom stál ďaleko od ostatných. Starká hovorievala, že: „Keď človek nikoho nemá, nemá za kým smútiť.“
A tak aj spolu naoko žili, akoby nemali jeden druhého. Láska je len medzi riadkami. Nenapísaná. Nepovedaná. Len tušená. Aspoň, že ju tuší aj chlapec bez mena.
Keby nie, rozprávka by sa až príliš podobala na stokrát reinterpretované príbehy umolestovanej slovenskej dediny, uväznenej v uzavretom kruhu „zlá správa nechodí nikdy sama, ale ako husy, jedna za druhou", ktorej hrdinom nie je dopriate z tohto kolobehu vybočiť. Osud je na nich až neúnosne prísny."
www.sme.sk
