Život v provinčnom mestečku v „zlatých rokoch šesťdesiatych“, keď do titovskej Juhoslávie prenikalo nielen rádio Luxembourg, ale spolu s rockandrollom a filmom aj iné vymoženosti západného sveta, je ústrednou témou románu úspešného chorvátskeho spisovateľa a scenáristu Gorana Tribusona. Náhla smrť kamaráta z mladosti a jeho pohreb je príčinou návratu hlavného hrdinu do rodného mesta a zároveň aj do vlastnej minulosti. V myšlienkach sa do nej vracia aj prostredníctvom Dejín pornografie, ktoré vo voľnom čase zostavil jeho najlepší priateľ Miki Grabar a ktoré sú "históriou, estetikou, traktátom, biografiou, intímnym denníkom, patológiou, fantastikou, obscenitou, bildungsromanom, chrestomatiou, ale predovšetkým spomienkou a súkromnou mytológiou". Tribusonov román je generačnou výpoveďou, humorným rozprávaním o dospievaní a veciach s tým spojených, ktoré nám pripomenie vlastné spomienky na mladosť.
Ohlasy:
"Tribuson na stránkach knihy oživuje galériu smoliarov. (...) Po výpočte nešťastníkov (a to sú len hlavnejšie postavy) sa zdá, že román bude koncentrátom ťažkej depresie. Nie je to tak. Dejiny pornografie sú veľmi zábavná kniha." Vlado Pisár, Pravda, 15.3.2008
"Dejiny pornografie hovoria aj za nás, namiesto nás, ba možno najmä to, čo sme sa my ešte neodvážili vysloviť. (...) Tribusonove Dejiny pornografie - v určitej rovine ich môžeme vnímať aj ako pornografiu stranutia - možno považovať za pútavý, plynulo čitateľný román bez rozvláčnej filozofie, no so silnými existencialistickými tónmi." Peter Macsovszky, SME, 22.3.2008
Úryvok z knihy:
- Pohreb je úplne zlý ako konečné riešenie číchsi životných plánov,
ale je celkom dobrý ako začiatok románu. Nuž, ak by sa ti chcelo o
všetkom napísať… – povedal Miki Grabar a bezmocne pokrčil plecami potom,
ako mi priniesol správu, že do tunajšej márnice doviezli
z juhoslovansko-talianskej hranice zapečatenú kovovú
rakvu s telom nášho priateľa Čeda Kralja-Delona.
Nechcelo sa mi písať o ničom, chcel som byť istý čas
sám, zapodievať sa nejakou triviálnou, nezmyselnou činnosťou
– napríklad hľadieť do okna alebo na bielu stenu.
– Správy o smrti akoby prichádzali vtedy, keď ich človek
nepotrebuje, – dodal Miki, ale zrejme si uvedomil, že povedal
nevhodnú, prázdnu frázu. Chcel som mu povedať,
čo by určite odvetil môj nebohý ujo Emil: nijaký čas nie je
vhodný na správu o smrti. Nepovedal som však nič.
– Nenapijeme sa? – spýtal sa Miki, váhavo zastal a potom
pomaly vykročil von.