V situáciách, kedy je človek plne pracovne zaneprázdnený, väčšinou nie je vhodný čas na diskusiu presahujúcu horizont obsahu predmetu aktuálneho vyťaženia. Keď nás bolia zuby, hlava, keď sa niekde náhlime, diskusia nie je uskutočniteľná vôbec.
Z času na čas sa ale môže stať, že aktuálne nič nepotrebujeme, nikde a nič nemusíme – a to by mohla byť chvíľa pre filozofiu. Mohla, ale nemusela, pretože s takou chvíľou môžeme spraviť čokoľvek. Predovšetkým a najčastejšie sa jej pokúsime nejakým spôsobom zbaviť: zoberieme si noviny, krížovku, zapneme televíziu – a chvíľa, keď aktuálne nič nepotrebujeme, nikam a nič nemusíme je preč. Čím to je, že človek dnešných časov nemá (alebo mať nechce) nikdy a pre nič čas?
Skúsme si položiť dve, zdanlivo navzájom nesúvisiace otázky. V kontexte už povedaného by prvá otázka mohla znieť: Prečo človek zabíja voľné chvíle? Otázka druhá, ktorá sa nám vo vzťahu k prvej bude zdať úplne od veci znie: Prečo človek zabíja voľne sa túlajúcich psov alebo voľne sa plaziace hady?
Obidve otázky spolu súvisia odpoveďou. Obidve otázky nám totiž odkazujú na jeden fenomén. Strach. Taká živá, nezabitá, prázdna chvíľa totiž nie je len tak. Človek sa zrazu ocitá sám so sebou. A kto sám so sebou nevie zaobchádzať, nie je na seba zvyknutý, dlho v takomto stave nevydrží. Je to podobné stavu vášnivého fajčiara, ktorému večer došli cigarety – naraz mu niečo strašne chýba. Takýmto stavom je vlastná protivná nuda a otrava. ...