Dnešná doba potrebuje nové blízke dôvody, najmä pozitívne, a to preto, že súčasná generácia, vychovaná technickou cuvilizáciou, sa vždy zaujíma, ako a prečo niečo funguje. Počítačová kultúra významne mení mentalitu moderného človeka zvykajúceho si na to, že iba stlačí tlačidlo. Nestačí poukazovať na vzdialené "potom", ak súčasne nepoukazujeme aj na blízke "teraz", teda aj na bezprostredné úlohy, ktoré z tohoto vyplývajú, a na potrebu nasledujúceho kroku.
O autorovi:
Ladislav Hučko (1948),
biskup-apoštolský exarcha pre katolíkov byzantského obradu žijúcich v Českej republike; pôvodne získal prírodovedné (fyzika) a technické vzdelanie. Do roku 1990 pracoval v Bratislave v civilnom zamestnaní. Neskôr študoval teológiu v Ríme. V roku 1996 vydal knihu úvah "Život je vzťah". Biskupské svätenie prijal v Prahe v roku 2003.
Ukážka z knihy:
Zlatá niť
Zvyk a autorita boli kedysi najväčšie hnacie a spojovacie spoločenské sily, ktoré dokázali usmerniť ľudí, aby konali jednotne. Ľudia sa príliš nepýtali na príčiny tohto konania. Stačila im všeobecne uznaná autorita a tradícia.
Rozpad feudálneho spoločenského systému, ktorý sa opieral predovšetkým o tieto skutočnosti, spôsobil veľký pohyb: smerom k slobode a samostatnosti, ľudským právam, individualizmu, ale aj pohyb smerom k väčšej zraniteľnosti a manipulovateľnosti, a tým k novým typom otroctva. Človek má slobodu a samostatnosť, je to znak jeho ľudského dozrievania, ale väčšinou ju ešte nedokáže vhodne používať. Preto sa dá ľahko zneužiť.
Tento pohyb sa musel odraziť aj v náboženskom živote. Autorita a tradícia už natoľko nepôsobia. V priebehu posledných storočí sa čoraz viac strácala ich sila. Už nestačilo povedať: "Musíš tak robiť, lebo vždy sa to tak robilo" Veľa vecí sa kedysi robilo ináč, a teraz je to zasa úplne inak. Veľká rýchlosť zmien sa podpísala pod to, že sa ľudia menej riadia tradíciami, ale viac tým, čo momentálne robia iní. Prevláda vonkajší prúd, a nie vnútorné vzťahy.
Vonkajšia autorita pôsobí po bezprostrednú sankciu. Nemá širší dosah. Človek dnes žije rýchlo, chce stihnúť čo najviac, a autorita ho v tom veľmi často brzdí. Zdá sa mu: čo sa neudeje hneď, už sa nikdy nestane.
Kresťanská autorita predstavuje lásku, nie strach.
Preto jediný spôsob, ktorý ako kresťania máme používať, je presvedčivé svedectvo vlastného života. Pri slovnej obhajobe musia vždy prevážiť vecné argumenty. Nemá to byť argument typu: niečo sa nesmie robiť, lebo je to zakázané. A bodka. To je možno argument pre veriaceho, ale nie pre dnešného skeptického človeka. Dnes rovnako stráca pre väčšinu ľudí zmysel argument typu: Niečo sa má robiť, lebo sa to vždy takto robilo.
Všetko sa nedá hneď pochopiť, preto treba hľadať vzťahy, dôvody a príčiny, neuspokojovať sa s dosiahnutým a s nájdeným sa podeliť, prípadne vysvetľovať. Takto vidím cestu do budúcnosti a o to som snažil vo svojich úvahách a myšlienkach, ktoré nasledujú. V každej z nich je táto snaha, spájajúca ich popri všetkej rôznorodosti ako zlatá niť, viac alebo menej obsiahnutá.