Dobrodružstvo prekladu – originálne dielo jedného z najvýznamnejších slovenských prekladateľov patriace do oblasti prekladateľskej teórie a kritiky sa svojím esejistickým a mimoriadne pútavým štýlom odlišuje od čisto teoretických prác, a predstavuje významný príspevok k modernej prekladateľskej teórii nielen v slovenskom, ale aj v medzinárodnom
kontexte.
„Nádherná kniha o úskaliach prekladateľského remesla a bohatstve nášho jazyka.“
– Adam Berka, vydavateľ
Množstvo prekladateľských príkladov v najrozmanitejších jazykoch, ktoré sú komentované so snahou o čo najväčšiu presnosť a ku ktorým sú niekedy pridané aj návrhy vhodnejších konštrukcií nielen v slovenčine, ale aj v cudzích jazykoch, robia z čítania tejto knihy dobrodružstvo, ktoré má taký sugestívny účinok, že čitateľ s napätím čaká, ako autor sám rozlúskne nejeden tvrdý oriešok; ako to nakoniec urobí, predstavuje na konci každej kapitoly príjemné prekvapenie.
Autor správne pripomína, že teória bez príkladov nič neznamená, že prekladateľ najradšej čerpá zo znalostí skúsenejšieho kolegu a nie z definícií teoretikov, ktorí sami neprekladajú.
Sotva bude čitateľ pochybovať o tom, že Hečko majstrovsky ovláda slovenčinu a dôkladne pozná jazyky, z ktorých prekladal. V Dobrodružstve prekladu nám ukazuje, aké mimoriadne teoretické vybavenie je potrebné na skutočne tvorivé prekladanie. Okrem bohatých životných skúseností a znalostí v najrozmanitejších oblastiach ľudskej činnosti nám autor približuje svoje postupy pri hľadaní ekvivalentov v slovnej zásobe, frazeológii, ale aj v oblasti poetického jazyka.
Ako málokto pred ním dokazuje na konkrétnych príkladoch úzku súvislosť medzi umeleckou prózou a poéziou (rýmy, básne, slovné hry, príslovia a porekadlá v rámci prozaického textu). Blahoslav Hečko sa v tejto oblasti pohybuje suverénne, čo však neznamená, že čitateľ musí súhlasiť s každým ním predloženým riešením alebo kritikou. Ťažko mu však uprieť vlastnú systematiku, ktorá motivuje aj menej skúsených čitateľov, aby sami hľadali ďalšie ekvivalenty, teda aby sa oddali dobrodružstvu poznania.
Na konci knihy autor prechádza od kritiky prekladov z iných jazykov do slovenčiny ku kritike prekladov zo slovenčiny a češtiny do cudzích jazykov. Dobrodružstvo prekladu nám predstavuje tohto slovenského prekladateľa ako mimoriadne
erudovanú osobnosť, nielen ako znalca zdrojových jazykov a majstra svojho materinského jazyka, ale aj ako bádateľa, ktorý sa pri tvorbe svojho prekladu inšpiruje prekladmi iných národov.
Na záver možno konštatovať, že táto úspešná práca je výsledkom desaťročí prekladateľskej tvorby autora, dlhoročného pozorovania slovenskej prekladateľskej školy, ako aj teoretického štúdia prekladov iných národov a príslušnej odbornej literatúry. Len tak mohla vzniknúť kniha Dobrodružstvo prekladu, ktorá má šancu stať sa dobrým sprievodcom aj pre nasledujúce generácie prekladateliek a prekladateľov.
