Každý človek má potrebu združovať sa s inými ľuďmi a hľadá medzi nimi pocit bezpečia. Nikto nemôže byť dlho sám. Samota mu spôsobuje úzkosť, prináša strasti a neistotu, preto ľudia odpradávna žili v rôznych formách spolužitia, v rôznych spoločenstvách, či to už boli rody, kmene, mestské štáty, ríše až po súčasné spoločnosti (Hájek, 1991, Barát, 2001). Človek sa odpradávna snažil porozumieť vzťahom medzi ľuďmi, rôznym formám ich združovania, hľadal podobu spoločnosti, jej usporiadanie a riadenie. Uvažoval o spoločenských normách, o vzťahoch medzi národmi, o úlohe náboženstva či umenia, o fenoméne vodcovstva a prevedenia politiky, o občianskych cnostiach a slobodách, o úlohe štátu. Zaujímali ho tiež otázky zneužívania moci, vzťahy medzi mužmi a ženami, sociálne nerovnosti, problémy svetskej spravodlivosti, výchovy a pod. (Reichel, 2004). Od prvej polovice 19. storočia s vlastnou interpretáciou týchto problémov prichádza sociológia.
Sociológia vzniká oveľa neskoršie než iné vedné odbory. Ako samostatná vedná disciplína sa začala vyčleňovať z filozofie, predovšetkým sociálnej filozofie, histórie, psychológie, etnografie, etnológie, politickej ekonómie, teórie štátu a práva.
V tejto súvislosti nás napadne myšlienka, prečo vlastne vzniká sociológia ako samostatná vedná disciplína a prečo vzniká neskôr ako ostatné vedné disciplíny. Ľ. Kráľová (2004, s. 8-9) to vysvetľuje tým, že „prechod od tradičnej spoločnosti k modernej bol sprevádzaný radom otrasov vo všetkých oblastiach spoločenského života. Túto situáciu môžeme označiť ako situáciu krízy. Jej základným znakom bola skutočnosť, že staré normy, postupy, vzory správania, myšlienkové stereotypy prestávali platiť a nové sa buď ešte nezrodili, alebo si ich ľudia ešte neosvojili. Jednou z reakcií na túto situáciu krízy bol práve vznik sociológie“.
J. Keller (2002, s. 9) k tomu výstižne poznamenáva, že „sociológia jednoducho nemohla vzniknúť skôr, než vznikli problémy, ktorými sa zaoberá“.
Nástupom priemyselnej revolúcie a s ňou spojenými javmi sa pôvodné, tradičné spoločnosti rúcajú. Zanikajú existujúce sociálne štruktúry, systém mocenskej legitimity, t. j. spôsob ospravedlňovania nárokov na vládnutie a zdôvodňovanie sociálnych nerovností, rúti sa doterajšia podoba výkladu sveta, prestávajú fungovať zavedené kontrolné mechanizmy. Objavujú sa nové hierarchie hodnôt a noriem, nové sociálne štruktúry, nový pohľad na podstatu sveta, nové možnosti a orientácie spoločenského života. Vznikajú spoločnosti nového typu, ktoré sa sami charakterizujú ako moderné (Reichel, 2004). Pád spochybnených istôt tradičnej spoločnosti a zrod neistých nádejí spoločnosti modernej boli podľa J. Kellera (2002) rozhodujúcimi podnetmi vzniku sociológie.
Názov sociológia vznikol spojením latinského slova „socius“ druh, spoločník a gréckym výrazom „logos“ vedenie, názor. Toto označenie použil A. Comte v roku 1839 vo štvrtom zväzku svojej knihy Prednášky o pozitívnej filozofii. Podľa Ľ. Kráľovej (2004) pojem sociológia bol utvorený dosť neorganicky a z filologického hľadiska kostrbato, pretože etymologicky pochádza z latinského socius a z gréckeho logos. Napriek tomu sa pojem ujal a A. Comteovi sa pripisuje jeho autorstvo a pokladá sa za zakladateľa sociológie. On tvrdí, že sociológia vzniká ako snaha definovať kontrolné mechanizmy novej spoločnosti, ktoré by boli spoľahlivejšie, než v prípade predchádzajúcej spoločnosti. Už zo samotného názvu tejto vedy vyplýva, že predmetom štúdia nie je človek ako indivíduum, ale človek s inými združený - socius (žijúci v rôznych sociálnych skupinách). A. Comte ako predstaviteľ pozitivizmu tvrdí, že sociológia musí byť úzko spätá so životom a musí mu slúžiť ako životodarný princíp. Táto pozitívna veda, by mala obsahovať iba tie tvrdenia, ktoré možno potvrdiť, alebo odmietnuť na základe faktov, teda empirických výsledkov (Hájek, 1991; Sopóci, Búzik, 1995).