Bolo, nebolo, keby nebolo bývalo, nebolo by sa spomínalo...
Rozprávky rumunských Slovákov z knihy Prekrásny Janko zozbieral česko-slovenský všestranný umelec a obdivovateľ ľudovej kultúry Karol Plicka. Pri fotografovaní Vltavy v roku 1953 objavil v šumavských dedinách na hornom Povltaví slovenských repatriantov z rumunského Rudohoria. Zaujala ho ich tradičná slovesnosť, predvádzaná pozoruhodnými rozprávačmi, medzi ktorými vynikal Karol Valíček. Zaznamenal množstvo rozprávaní v šarišskom i zemplínskom nárečí s prvkami rumunčiny.
O viac ako dvadsať rokov - vtedy už osemdesiatjedenročný - Plicka požiadal režimom prenasledovaného, v Pukanci žijúceho spisovateľa Ivana Kadlečíka, aby rukopisnú zbierku jazykovo upravil. Iva Kadlečíková, redaktorka martinského vydavateľstva Osveta, svojmu manželovi zo začiatku len pomáhala, neskôr však prebrala iniciatívu. Nakoniec celú edičnú prípravu dokončila sama. Spracovala vyše tisíc strán doslovne prepísaných z magnetofónových záznamov do tvaru rozprávky. Počas celej práce bola v kontakte s Karolom Plickom, ktorý úzkostlivo sledoval, či sa nestiera rozprávačský štýl, či sa použili najvhodnejšie varianty vyjadrenia... „Prosím o zachovávání všech pěkných i originelních dialektických tvarů i typických vazeb, ty by jako vůně jazyka neměly propadnout „čisté" slovenštině...," napísal jej Plicka v jednom z mnohých listov. Túžil po tom, aby bolo dielo hotové ešte za jeho života. Rovnako si želal, aby ho ilustroval Albín Brunovský. Koncom sedemdesiatych rokov bol text pripravený do tlače, pre mnohé komplikácie však nikdy nevyšiel v zamýšľanej podobe. Podarilo sa vydať len niekoľko rozprávok v českej Panorame. Väčší výber vytlačila v roku 1995 martinská Osveta, nie však s ilustráciami Albína Brunovského. Dlhý čas ležali rozprávky, súčasť Plickovej pozostalosti, v archíve Slovenského národného múzea... Dnes, viac ako dvadsať rokov po Plickovej smrti a vyše pol storočia od zaznamenania, vychádza kompletné Valíčkovo rozprávanie s ilustráciami Albína Brunovského po prvý raz.