Štvrtý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty posledných troch kníh Ivana Kadlečíka, fotografickú prílohu a kompletnú bibliografiu autora. Memoárová próza Žiť sa dá len autobiograficky opisuje roky strávené v nútenej izolácii ako disident. Fejtóny a besednice z posledného obdobia autorovho života sú oslavou umenia, knihy, čítania a dobra. Žiť naozaj slobodne sa dá len v umení.
" Zneje to čudne ako každý paradox, ale normalizácia ma vlastne oslobodila a priviedla k sebe samému. Pochopil som, že nemusím byť konformný, devótny voči nadriadeným, opatrný, spoliehať sa na vrchnosť, ale bezohľadne si môžem písať čo chcem bez konvencií a predsudkov. V istom zmysle ma to stimulovalo pre písanie, zúfalú odvahu pripojiť sa k disentu a nečakať na prežitie zalezený do myšej dierky. Bolo to však aj riziko beznádeje, zúfalstva a depresie z poníženia ľudskej dôstojnosti. Stal som sa organistom v kostole a to mi dávalo pocit, že nie som celkom odpísaný lúzer a skrachovaný kriminálnik. Moje tajné texty v samizdate čítali a vysoko hodnotili českí intelektuáli, niečo sa publikovalo aj v zahraničí. Inak by človek ľahko podľahol pocitu, že je vyvrheľ. Zápasí sám so sebou, lebo taký život sa podobá chôdzi po lane nad priepasťou a neraz som sa nebezpečne zapotácal, lebo ako sa vraví, človek je tvor slabý a hriešny. Asi ma podopierali anjeli, tie bytosti neznáme, ale aj známe: všetci, ktorí ma mali radi, živí i mŕtvi, a ktorých som mal rád ja. To očisťuje. "
(Ivan Kadlečík)