Nová básnická zbierka Ladička rebríkov – ako už názov naznačuje – sa svojím tematickým zameraním a formálym spracovaním hlási k tradícii francúzskeho surrealizmu či slovenského nadrealizmu a českého poetizmu.
Niekomu by sa mohlo zdať, že ide o akýsi anachronický krok dozadu, no z obraznosti básní napísaných výlučne neviazaným veršom vyplývajú predovšetkým dva aspekty. Tým prvým je autorova ambícia posunúť surrealistický spôsob veršovania do súčasnejšej polohy, inak povedané vyťažiť z toľko kritizovanej a zaznávanej poetiky surrealizmu to, čo z nej stále nebolo ešte vyťažené. Druhým aspektom, v podstate dosť ojedinelým a užitočným, je autorova snaha zdôrazniť vitalitu života, zmerať sa na drobné prchavé okamihy, odhaliť v nich prítomnosť večnosti a tým odmietnuť akékoľvek pesimistické či trudnomyseľné, relativistické a cynicko-ironické nálady, ktoré v ére tzv. postmodernizmu či postindustriálnej informačnej spoločnosti celkom neopodstatnene ovládli básnickú produkciu. Autor ako keby pritakal Marcovi Chagallovi, ktorý sa spočiatku hlásil k surrealistickému hnutiu, no neskôr z neho vystúpil s tým, že nesúhlasil s neochotou surrealistov sústreďovať sa na radostnú stránku života.
Autor Ladičky rebríkov v časoch poznačených rozpadom prakticky všetkých spoločenských a kultúrnych hodnôt a rámcov, nevidí inú možnosť, len sa odovzdať radostným stránkam života, chvíľam, ktoré nezaťažuje tlak informačnej a zábavno-militaristickej mašinérie či hegemónia obchodno-úsporných, manipulatívnych a existenčné úzkosti podporujúcich mechanizmov. Čitateľ sa v Ladičke rebríkov stretne s radostnou rozmarnosťou, s hravou pochabosťou, no najmä so slobodou a odpútanosťou od akýchkoľvek dočasných spoločenských či literárnych požiadaviek, módnych trendov či maskovaných ideologických posolstiev.